V nasledujúcich riadkoch je iba veľmi stručne opísaná činnosť jednotlivých partizánskych skupín, ktoré pôsobili vo Vihorlatských vrchoch. Nie je tu priestor na podrobný opis činnosti týchto skupín, avšak keď vstupujeme do Kultúrneho domu v Kamienke, míňame tam umiestnenú pamätnú tabuľu na počesť oslobodenia našej obce, alebo sa môžeme zastaviť pri hrobe majora J.T.Iljikčana za Hancovým lazom, preto verím, že informácie z nasledujúcich riadkov obohatia Vaše vedomosti o zatiaľ nepoznané fakty z obdobia II. svetovej vojny.
Bola vytvorená koncom roku 1943 zo skupiny sovietskych (ruských) utečencov z koncentračných táborov, resp. z transportov do nich , ktorí sa ukrývali v horách v okresoch Humenné, Medzilaborce a Michalovce a z miestnych občanov, ktorí sa k nim pridali. Začiatkom januára 1944 bol za veliteľa partizánskej brigády zvolený Alexander Gavrilovič Jemeljanov. Bol vojakom Sovietskej armády, ktorý bol v roku 1941 zajatý, avšak v roku 1943 ušiel z koncentračného tábora z Nemecka a pri Výrave zorganizoval vytvorenie partizánskeho oddielu. Náčelníkom štábu sa stal major Sovietskej armády Jakov Terosovič Iljikčan. Podobne aj on ušiel zo zajateckého tábora z Čiech a napriek tomu, že ho gestapo sledovalo, dostal sa až na Slovensko. V oddieli vyhotovoval plány bojových operácií a stal sa najvplyvnejšou osobnosťou oddielu.
Skupina asi 50-tich partizánov bola sústredená v horách Petočovej nad Humenným, kde mala vybudované zemľanky, avšak po prepade žandármi a nemeckými vojakmi v apríli 1944 sa prebojovali z obkľúčenia a boli nútení presunúť sa do Vihorlatských vrchov do priestoru Babeja pod vrchom Kyjov. Nemci však mali veľký záujem zlikvidovať čelných veliteľov partizánskej skupiny a tak nasadili do ich skupiny dvoch agentov vydávajúcich sa za sovietskych zajatcov a tí majora Iljikčana zabili v lesoch nad Porúbkou v katastri obce Kamienka. Jeho hrob je nehnuteľnou národnou kultúrnou pamiatkou registrovanou pod číslom 2291 nachádzajúcou sa za Hancovým lazom pri ceste z Kamienky do Porúbky , na mieste, kde ho našli mŕtveho.
Podobný osud stretol aj veliteľa oddielu Jemljanova, ktorého nešťastne (?) zranila guľka spolubojovníka pri čistení zbrane vo Vinnom. Aj napriek prevozu do Humenného zomrel na druhý deň. Je pochovaný na humenskom cintoríne. Po smrti svojich veliteľov sa časť oddielu presunula do Slanských vrchov, kde sa 26. augusta pripojila k partizánskej skupine Čapajev vedenej Ľudovítom Kukorellim. V prvej dekáde septembra 1944 však po rozsiahlom útoku Nemcov v Slanských vrchoch na vrchu Oblík sa partizánska skupina Čapajev prebojovala z obkľúčenia a presúvala sa do priestoru nad obcou Závada. Oddiel Pugačov v bojoch stratil kontakt s čapajevovcami a vrátil sa do Vihorlatských vrchov. Tam sa pridali k ostatným partizánskym skupinám, s ktorými sa neskôr prebojovali cez front k Sovietskej armáde.
Koncom augusta sa v priestoroch severovýchodného Slovenska nachádzalo viac ako 20-tisíc slovenských vojakov v dvoch divíziách, ktorých úlohou bolo pripraviť obranné postavenia pre nemeckú armádu pozdĺž hrebeňov Karpát hraniciach s Poľskom. V tom čase však boli veľmi intenzívne kontakty medzi predstaviteľmi slovenskej armády na rôznych úrovniach a veliteľmi partizánskych skupín pôsobiacich na Východnom Slovensku. Výsledným cieľom mala byť priama podpora Slovenskému národnému povstaniu vyhláseného 29. augusta 1944. Ako z histórie vieme, plán na pripojenie sa slovenských vojakov k povstalcom bojujúcim v Slovenskom národnom povstaní bol prezradený a nemecká armáda za dva dni uskutočnila akciu Kartoffelernte mit Prämie – odzbrojenie slovenskej armády. Nepodarilo sa jej to úplne. Medzi veliteľov, ktorí sa so svojimi vojakmi pridali k partizánom už predtým, patril aj podplukovník Vogl s dôstojníkmi a vojakmi 2. divízie. Partizánska brigáda Kriváň bola vytvorená 1.-3. septembra 1944. Pozostávala z jednotiek slovenských vojakov 2. divízie a niektorých partizánov zo skupín Belov – Kovalenko a brigády Sergej. K 5. septembru mala 390 mužov , 83 koní a 6 diel. Spolu s partizánmi uvedených partizánskych skupín obsadili začiatkom septembra 12 dedín od Sniny k Medzilaborciam a v smere Zubné – Papín – Pichné, avšak Nemci do oblasti povolali posily. Brigáda spolu s partizánskymi skupinami Sergej a Belov – Kovalenko sa teda pôvodne chcela cez Lupkovský priesmyk prebiť k Sovietskej armáde. Podarilo sa to však iba prvým dvom partizánskym skupinám (30. septembra). Vojaci brigády Kriváň sa presunom kanónov zdržali a tak 24. septembra Nemci nasadili do útoku na tomto území ťažké zbrane, zaútočili v smeroch od Adidoviec, Sniny a Zbudského Rokytova. Vojaci zo skupiny Kriváň sa preto museli 25. septembra presunúť cez rozvodnenú Cirochu a Dlhé nad Cirochou na vrch Kyjov. Prešlo ich tam už len asi 250. Brigáda až do skončenia činnosti mala svoj hlavný tábor pod Kyjovom.
Partizánska brigáda Kriváň bola organizovaná v rotách - Jánošík, Sloboda, Žula, Vihorlat a neskoršie vzniknutej roty Kyjov pozostávajúcej zo sovietskych dobrovoľníkov. 27. októbra bol oslobodený Užhorod a prvé obce na východnom Slovensku. Veliteľ partizánskeho oddielu Jastrib dostal príkaz od Ukrajinského štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve v spolupráci s partizánskymi skupinami vo Vihorlatských vrchoch obsadiť obce na južnom úpätí Vihorlatu, dostať pod kontrolu cestu Sobrance – Michalovce a vytvoriť tak vhodné podmienky na obsadenie Michaloviec. Koordinátorom celej akcie bola partizánska brigáda Kriváň. Na základe rozkazu veliteľa PB Kriváň ppl. Vogla partizánske oddiely obsadili obce Poruba pod Vihorlatom, Jovsa, Kusín, Kaluža, Vinné, Trnavu pri Laborci a Porúbku z humenského okresu a 28. októbra vztýčili vo Vinnom československú zástavu. Nemci však v úseku Pavloviec podnikli rozsiahly protiútok tankami a lietadlami a Sovietska armáda musela ustúpiť až za Uh. Očakávaný útok Sovietskej armády však neprišiel (front bol prelomený až 20. novembra) a tak 30. októbra na obsadené obce zaútočili Nemci a partizáni boli nútení stiahnuť sa znova do hôr.
10. novembra partizáni skupiny Veža prechádzali cez tábor PB Kriváň k frontu, ktorý bol v Strihovci a informovali ich o chystanom útoku Nemcov proti partizánom na Kyjove.
11. novembra vojaci z brigády Kriváň boli pripravení na odchod k prechodu frontu k Sovietskej armáde , avšak nemecké vojská spolu s vlasovovcami ich prepadli v ich tábore na Kyjove dve hodiny pred odchodom z tábora a takmer celú brigádu zlikvidovali. Útok bol tak prekvapivý, že niektorí si nestihli pri úteku zobrať ani zbrane. Pri útoku Nemci zajali doktorku Hauptlorencovú, ktorú neskôr v Michalovciach popravili.
Napriek tomu sa niektorým podarilo zachrániť. Jedna skupina asi 60 vojakov sa okolo polnoci pripojila k partizánskej skupine Veža, ktorá nocovala západne od Morského oka. Spolu s nimi sa spojili s jednotkami Sovietskej armády 12. novembra.
Druhá skupina vojakov v počte asi 80 mužov pod velením pplk. Vogla sa dvakrát priblížila k frontovej línii, ale ani raz sa jej nepodarilo prelomiť obranné postavenie nemeckej armády. Zostalo ich iba 40, z toho iba šestnásti mali zbrane. Usúdili, že sa cez frontovú líniu neprebijú a tak sa vrátili späť. Nemci však prečesávali lesy aj so stopárskymi psami. Nakoniec z tejto skupiny ostali iba dvaja dôstojníci a 6 vojakov, ktorí sa 16.novembra ukryli v obciach Oreské a Krivošťany, kde sa liečil ppl Vogl. S frontom sa spojili až pri oslobodení týchto obcí Sovietskou armádou.V partizánskej skupine Kriváň pôsobil aj učiteľ Štefan Černák, rodák od Martina, ktorí prežil útok Nemcov na ich partizánsky oddiel na Kyjove. Nevedno ako dlho sa skrýval vo Vihorlate, až ho v novembri v Habeši našli miestni občania s omrznutými nohami. Do oslobodenia Kamienky bol ukrývaný v horárni pod Markovou. Od februára 1945 začal spoločne s učiteľkou Eleonórou Koutnou (rodáčkou z Moravy) vyučovať v miestnej Základnej škole.
Neskôr sa spolu zosobášili a vyučovali u nás až do odchodu do dôchodku.
Základ samostatného partizánskeho oddielu Jastrib utvorila 5-členná spravodajsko-prieskumná skupina pri 4. ukrajinskom fronte, ktorá bola vysadená
26. augusta 1944 na Kovaľovom hrunku nad Vinným (na tom mieste je umiestnená pamätná tabuľa). Po vypuknutí SNP sa k nim pridala časť vojakov 2. východoslovenskej divízie a časť príslušníkov oddielu Pugačov. Oddiel sa rozrástol na 40 členov a vybudoval zemľanky na Babeji na mieste, kde bol predtým partizánsky oddiel Pugačov, ktorého členovia spávali dovtedy v stanoch. Táto partizánska skupina bola poverená predovšetkým spravodajskou činnosťou, preto neustále menila svoje pôsobisko. V druhej polovici septembra nadviazala spojenie so skupinou Kriváň, ktorá sa sem presunula z oblasti Zubného – Papína –Nechvalovej Polianky. Keďže vzhľadom na svoje poslanie partizánska skupina Jastrib nemohla zväčšovať počet svojich príslušníkov , časť partizánov a vojakov zo skupín Kriváň a Pugačov vytvorila partizánsku skupinu Veža, ktorá mala hlavný tábor na úpätí vrchu Kyjov. Na mieste, kde bol tábor oddielu Jastrib je dnes hrob partizána Ignaca Belorusa, ktorý bol ťažko zranený pri podminovávaní Hamornického mosta. K zranenému partizánovi privolali lekárku Hauptlorencovú z Michaloviec, ktorej sa však nepodarilo zachrániť jeho život. Neskôr sa oddiel premiestnil asi o 6 km ďalej od Kyjova a jeho miesto nahradila partizánska skupina Kriváň
Partizánsky oddiel sa potom rozdelil na 4 družstvá, každé z nich sa utáborilo na inom mieste vo Vihorlate na jeho južných a severných svahoch tak, aby mohli sledovať pohyb nemeckých vojsk na trase Michalovce – Humenné, Humenné –Snina a Michalovce – Sobrance. Všetky družstvá jednotky Jastrib zotrvali v lesoch Vihorlatu až do oslobodenia Humenného a Michaloviec – 26. novembra 1944.
S odchodom partizánskej jednotky Jastrib zo základne na Babeji sa odčlenila skupina 21 slovenských partizánov, ktorí vytvorili partizánsky oddiel Veža. Veliteľom skupiny bol menovaný Ján Boroš z Vinného, syn Pavla Boroša –partizánskeho veliteľa prvej Bojovej jánošíkovej družiny, ktorá v roku 1942 pôsobila na Pirnagovom vrchu. Náčelníkom štábu bol Štefan Smoľak. Skupina sa utáborila asi 2 km západne od vrcholu Kyjova a 28. septembra 1944 si vybudovala zemľanku. Neskôr, keď sa skupina rozrástla si postavili ďalšie 3 zemľanky a zrubovú chatku slúžiacu ako sklad aj ako miesto porád. Vtom čase mala 104 členov (31 sovietskych, dvoch Talianov, jedného Čecha a zvyšok Slovákov). Medzi evidovanými členmi partizánskej skupiny Veža bol aj Andrej Gregorovič z Kamienky. Skupina operovala nielen pri obciach umiestnených na severnom a južnom úpätí Vihorlatu, ale v rovinatom teréne až do vzdialenosti 30 km.
Podobne ako ostatné partizánske skupiny po príkaze aj partizánska skupina Veža v novembri podnikala pokus o prielom frontu a pripojenie sa k Červenej armáde. Podarilo sa jej to 12. novembra pri Remetských Hámroch.
Jadro skupiny bolo sformované v Sviatošine pri Kyjeve zo špeciálnej jednotky pre zvláštne úlohy 1.a 2. československej samostatnej brigády bojujúcej na území Sovietskeho zväzu. Ku skupine boli pridelení sovietski partizáni – odborníci pre diverzné a prieskumné akcie, radisti a lekár. Veliteľom skupiny bol Vasiľ Mohorita, náčelníkom štábu Anton Antonovič Pasko.
20-členná skupina bola prepravená zo Sviatošina do Rzesowa a potom v noci z 26. na 27. septembra leteckým výsadkom vysadená na našom území v katastri obce Černina. Miestom určenia skupiny boli Vihorlatské vrchy. Pri tomto presune 13. októbra narazili pri Valaškovciach na nemeckých vojakov, ale po prebojovaní sa zriadili v chate v Kline partizánsky štáb. Po príchode do Klina z výsadku už bol oddiel o počte 80 partizánov. Postupne sa k oddielu pridávali dobrovoľníci z okolitých obcí a k 27. októbru mal oddiel 103 členov. Oddiel operoval prevažne v blízkosti obcí Poruba pod Vihorlatom, Úbrež, Remety a Remetské Hámre.Poslednou akciou oddielu bola obrana vlastného tábora. 7. novembra predsunutá stráž zistila asi 3 km od tábora skupinu nemeckých vojakov, ktorí sa chystali zaútočiť na tábor. Partizáni sa útoku ubránili, avšak tábor presťahovali na staré Valaškovce, kde ich však 8. novembra Nemci opäť napadli – tentoraz z dvoch strán. Z juhu od Poruby pod Vihorlatom a zo severu z Kamenice n. Cir. dokonca tankami. Oddiel sa preto musel presunúť opäť na západné svahy Vihorlatu s príkazom od vedenia Ukrajinského Štábu Partizánskeho hnutia z Kyjeva prebojovať sa cez frontovú líniu.
Podarilo sa to dvom skupinám – 12. novembra prvej skupine pri Strihovci a 15. novembra 1944 druhá skupina prešla k jednotkám 4. ukrajinského frontu v priestore Ruská Hrabová.
Zatiaľ je najmenej informácií o tejto partizánskej skupine. Vieme však, že pôsobila v priestore obcí Kamenica – Kamienka – Valaškovce. Jej základ tvorila 19 - členná sovietska spravodajská skupina vysadená 10. septembra 1944 vo Vihorlatských vrchoch. Veliteľom partizánskej skupiny bol B. Kozlov.
Literatúra:
Karol Džupa – Z protifašistického odboja v Zemplíne
Štefan Pažur – Protifašistický odboj na Východnom Slovensku
Emil Kadnár – Ľudovít Kukorelli
Slovenská akadémia vied – Slovenské národné povstanie v roku 1944
